O jarnej rovnodennosti

Tohtoročná jarná rovnodennosť k nám prišla ráno 20. marca o 4.49 h. Astronomická jarná rovnodennosť – equinox nastáva nezávisle od gregoriánskeho, či akéhokoľvek iného kalendára vtedy, keď sa Slnko nachádza kolmo nad rovníkom a nasledujúce dni ho prekročí smerom na sever. Je to zároveň čas, odkedy sa na severnej polguli začína jar a na južnej jeseň. Equinox v prejavoch znamená, že možno prežiť rovnako dlhú noc a deň, ktoré svorne počítajú rovných 12 hodín trvania.

Zaujímavosťou je, že v tento deň v našich krajoch Slnko vychádza presne na východe a zapadá presne na Západe. Mágovia a čarodejnice veria, že počas jarnej a jesennej rovnodennosti, v momentoch prekročenia rovníka Slnkom nastáva unikátne spojenie prírody, ich vôle a ostatných 7 planét existencie (paralela s našimi 7 telami), ktoré akoby sa spojili a vytvorili jedno.

Deň jarnej rovnodennosti je po Imbolci druhou významnou slávnosťou prírodného, „pohanského“ roku v keltskej tradícii. Pripomína si presné rozhranie medzi dobou Temnoty a dobou Svetla, pričom oslavuje víťazstvo Svetla v našich životoch, slávi príchod svetlejšej polovice roku. Predlžujúce sa dni totiž postupne premôžu Chlad, Tmu a Temnotu zimy a Svetlo začne prebúdzať Bohyňu, našu Matku Zem. Tento čas je v „pohanských“ zvykoch druidov chápaný ako čas, kedy Boh Nebies začína dvoriť ešte detsky nevinnej a čistej Bohyni v tušení jej rozvíjajúcej sa krásy. Tento čas vzájomného vyjadrovania si sympatií a prebúdzania ich nesmelých citov vzájomnej Lásky bude zavŕšený počas veľkého sabatu Beltine.

Oslavy jarnej rovnodennosti sú nielen oslavami príchodu jari, ale predovšetkým symbolickými oslavami nových nápadov, túžieb, tajných snov, prebúdzajúcej sa sexuality a plodenia ako takého. Zárodky listov a kvetov, ktoré sa vytvorili pred deviatimi mesiacmi, keď na oblohe vládol Rak sa práve v tomto čase začínajú nalievať a hlásiť k životu, semená a semienka rastlín silou obrov nadvihujú ťažkú, chladnú a temnú zem, kamienky, asfalt, či betón – jednoducho všetko, čo im stojí v ceste, aby sa mohli vydať na niekoľkomesačnú púť za Svetlom. Oslavy jarnej rovnodennosti sú teda oslavou seba-uplatňujúcej túžby, ktorá naplní všetky živé bytosti nášho druhu stvorenia.

Oslavy jarnej rovnodennosti sa viažu predovšetkým k Veľkej Matke, k starochaldejskej Kráľovne nebies Eastere, ktorá má v rôznych kultúrach rôzne mená. V podobnom kontexte Eastrinim ekvivalentom tak je napríklad staroegyptská Isis, Ostara , Istar, Astarte, Beltis, Hisa, Flora či Astoret.

Oslavy rovnodennosti pod záštitou Easter, resp. Astoret sa datujú už do dňov Babylonskej veže: „17 Či nevidíš, čo títo vystrájajú po júdskych mestách a po uliciach Jeruzalema? 18 Deti zbierajú drevo a otcovia zapaľujú oheň, ženy však zarábajú kvas na koláče pre kráľovnú nebies. (Kniha proroka Jeremiáša – kapitola 7)“

Zapaľovanie ohňov tu môže súvisieť so zvykmi indických pársov, ktorí oslavujú v tomto období novoročný sviatok „jamšed navroz“ – navštevujú chrám, v ktorom horí večný oheň, ktorý z neba na Zem priniesol sám veľký Zarathuštra a roznášajú ho po uliciach, aby do svojich domovov priniesli Svetlo a vyhnali z nich Temnotu. A pečenie kysnutých koláčov pripomína staroegyptský zvyk súvisiaci s jarnou rovnodennosťou, pri ktorom sa na počesť Isis, bohyne plodnosti, materstva, života a zdravia, piekli koláče a chlebíky v tvare vagíny, či v starom Grécku na počesť boha Apolóna v tvare penisu. Rimania zase slávili v týchto dňoch sviatky Libera a Libery – božstiev plodnosti a dobrej úrody, ktorí mali spoločný chrám s Ceres – bohyňou obilovín – s čistou Pannou, ktorá mohla otehotnieť a zarodiť iba vďaka ich pôsobeniu.

Židia viažu dobu jarnej rovnodennosti k sviatku Pesach (prekročenie). S prekročením súvisí starozákonný príbeh, v ktorom Boh prekročil domy izraelitov a vybral si daň na prvorodených Egypťanoch ( tzv. desiata rana egyptská ): „1 Pán povedal Mojžišovi a Áronovi v egyptskej krajine. 2 „Tento mesiac bude pre vás počiatočným mesiacom. Bude vám prvým mesiacom v roku … 26 A keď sa vás opýtajú vaše deti: „Čo to máte za zvyk?“, 27 vy odpoviete: „To je obetovanie paschy pre Pána, ktorý obišiel domy Izraelitov v Egypte, keď bil Egypťanov a keď naše domy ušetril.“ Tu ľud padol na kolená a klaňal sa. 28 A Izraeliti išli a urobili tak, ako Mojžišovi a Áronovi prikázal Pán. Tak urobili. – 29 O polnoci Pán pobil všetkých prvorodených v egyptskej krajine, od prvorodeného faraónovho, čo mal sedieť na jeho tróne až po prvorodeného zajatca čo bol v žalári, aj všetky prvorodené zvieratá. 30 V tú noc vstal faraón i všetci jeho služobníci a všetci Egypťania a v Egypte nastal hrozný nárek, lebo nebolo domu, kde by nebolo mŕtveho. 31 A ešte v noci dal zavolať Mojžiša a Árona a povedal: „Vstávajte! Odíďte spomedzi môjho ľudu, ty aj Izraeliti, a choďte slúžiť Pánovi, ako ste si to žiadali!“ (Kniha Exodus – kapitola 12)

Staré severské mýty hovoria o veľkom temnom vlkovi Fenrisovi, ktorý vždy na jeseň zožral slnko a vypľul ho až na jar. Vlka Fenrisa zabil napokon Widar, Ódinov syn, tak, že hrdinsky strčil do vlkovej papule svoju ľavú topánku a potom temnotu vlka roztrhal napoly.

Starogermánska bohyňa jari Ostara (jej meno sa odvodzuje od nemeckého slova východ, od východu prichádza nové ráno a Svetlo svitania každého nového dňa), či Ištara je čírou a nefalšovanou oslavou cyklického obnovovania vegetácie, oslobodením Temnotou uväzneného rastlinstva a svetu vôbec. Podľa týchto mýtov Kráľovná jari a svitania krásna a udatná panna Ostara, pop. Eosté v tomto dni nastupuje na trón. Víťazí nad zimou, rozprestrie svoje mohutné zelené krídla a rozhodí do sveta svoje zelené závoje plné čistej Lásky a Svetla. Jej pôsobením sa celá príroda prebúdza do zelene a kvetu. Je zvykom, že práve v tomto čase ľudia zhasli staré ohne, ktoré ohrievali celú zimu, dôkladne vyčistili ohniská, aby do svojich domovov mohli priniesť Jej Nové Svetlo. Gazdinky začnú čistiť svoje obydlia, upravia stravovanie svojich rodín tak, aby pôsobilo očistne. Všetko by malo niesť znaky obnovy a čistoty.

Odkaz týchto osláv možno nájsť v súčasnosti napríklad v kulte wicca, ktorý Ostaru, Deň bohyne, Eostre či Alban Eiler poníma ako rituálne prebúdzanie Matky Zeme, jej flóry a fauny:

“ Krásná panno, holubice bílá, bohyně Eosté! Voláme tě! Zem je ještě ztuhlá a vzduch mrazí, zima však ztratila svou sílu a my vítáme tvou vládu. Rozprostři svá křídla a přileť mezi nás, Svým teplem dej zemi nový život. Vítáme tě, jaro! Vítáme tě, královno svítání, krásná Eosté!“.

Obvyklá je aj meditatívna rituálna práca s bylinkami a vysievanie semien. Farba spojená s týmito rituálmi a meditáciami je sýto zelená ako energia Bohyne, Matky Zeme, predkaná nebeskou zlatou Boha, Veľkého Otca. Oslavujúci, oltár a hranice kruhu sa zdobia kvetmi, alebo lupeňami kvetov. Pretože táto oslava rovnodennosti je časom nových nápadov, realizácie snov a túžení, počas rituálov dochádza často k tvorbe magickej záhradky, resp. k vysievaniu semien príčin budúcich žiaducich udalostí, pričom je dôležitý výber metaforicky súvzťažných rastlín pre tú alebo onú budúcu udalosť.

Známa a často využívaná je aj individuálna, či skupinová jarná „vajíčková“ meditácia. Vajíčko je totiž symbolom klíčiaceho a neustále sa obnovujúceho života, symbolom znovuzrodenia. Existuje dokonca starodávne presvedčenie na hranici poverčivosti, že vajíčka znesené počas rovnodennosti odvracajú všetko zlé, chránia pred chorobami, ohňom, krupobitím, zlými duchmi a čiernymi čarodejníkmi. Z dávnej histórie je známy príbeh o zázračnom vajci z Heliopolisu – Slnečného mesta, ktoré stálo na svojom tupom konci a jeho ostrý vrchol niesol symbol mesačného splnu. Babylončania zase vravia o obrovskom vajci, ktoré spadlo z neba, vyšla z neho bohyňa Astarte zahalila všetko svojím jasným Svetlom a priniesla tak nový život.

V každom prípade prostredníctvom mágie analógie a meditačných techník zmeneného stavu vedomia je známe takéto využitie vajíčok počas osláv jarnej rovnodennosti:

„ Z připravené ošatky si každá žena vezme jedno vejce. Drží ho v obou rukou a zahřívá svým teplem. Tiše se soustředí a vnímá, jak do vejce vniká její energie. Cítí, jak se tajemný, skrytý zárodek života stává jejím druhým já, které roste a každou vteřinou sílí. Všechny skryté touhy ženské duše jsou uvnitř a brzy zesílí, aby se mohly zrodit. V klidu a beze spěchu si každá žena promítne do vejce své naděje a svým vnitřním zrakem sleduje, jak zárodek její touhy roste, až skořápka praskne a její nejskrytější přání spatří světlo světa.

Pod rozprostřenými křídli bohyně se promítají v mysli žen obrazy jejich budoucnosti. Každá žena cítí sílu, která v ní roste. Své vejce si schová, aby jej mohla nazítří věnovat tomu, pro kterého buší její srdce.

Poděkujte bohyni za její přízeň a vhoďte jeden koláček a trošku vína do ohně jako úlitbu. Potom si navzájem sdělujte své pocity. Jezte koláčky a pijte bílé víno. Přejte si sílu a úspěch. Radujte se z jara, které přišlo.“ (Marcela Košanová : Čarodejnícky šlabikár )

Slovanské zvyky – vynášanie Moreny

Príchodom jari v podobe bohyne Vesny sa končí Morenina moc (Morena ako bohyňa zimy a smrti), čo sa slaví jej symbolickým upálením alebo jej obradným utopením. Tento rituál sa prevádza v čase novolunia pred sviatkom jarnej rovnodennosti. Je veľmi zaujímavé, že napriek tisícročnému potieraniu staroslovanských rituálov sa dodnes zachoval veľmi živo zvyk vynášania Moreny.

Morena je v magických rituáloch vyvolávaná ako pomocníčka v boji s nepriateľom jeho očarovaním a zničením.

Morene sa prinášali obety – chlieb, med, mlieko, olej, kože, víno, vlna, železo, najmä v podobe zbraní. Obetuje sa jej taktiež sliepka či kohút. Medzi obety môžeme taktiež považovať aj zapaľovanie sviečok na pohrebiskách.

Obrad vynášania Moreny má hlbokú duchovnú podstatu: najprv spálenie nepriaznivých síl – preto aj zapálenie Moreny a potom spojenie s vodou, ktorá je hranicou medzi svetom živých a neživých, preto hodenie do tečúcej, živej vody, ktorá je aj živlom znovuzrodenia. Sloveni nemali Satana, ani inú takú výraznú zlú mocnosť. V pôvodnom duchovne teda Morena nemala takú moc, ako Zlý v privezenom duchovne. Bola to sila obávaná, no nestála na kopci. Obrad vynášania Moreny, sa rok, čo rok opakoval po krutom – „ľútom“ ľutni , čo je staré označenie februára. Po mesiaci krutom pre zvieratá i pre ľudí, prichádza brezeň, v novodobej slovesnosti „Marec-poberaj sa starec“ takisto ešte mesiac ťažký, bolo oddávna potrebné vynášať Morenu a pripraviť sa na svätenie jari a turíčne sviatky predkov. Tento obrad sa rok čo rok opakuje a prichádza očistná a posilňujúca jar, čo pripomína aj kolobeh životov v našom rodostrome. Podstatou tohto obradu je duchovná očista jednotlivca i spoločnosti.

Počas osláv jarnej rovnodennosti sa príbytky najčastejšie zdobili mladými brezovými prútikmi, ktoré daný životný priestor energeticky regenerujú a omladzujú. Brezové prútiky zviazané do metly sa používajú aj k priamemu vymetaniu zlých síl z príbytku alebo z miesta. Z miazgy briez sa pripravuje narezaním kôry brezová voda, ale aj brezové víno k hodovému stolu osláv jarnej rovnodennosti.

Na počesť jari bola taktiež volená v jarnom obrade Kvetná kráľovná, ktorá je v ľudových obradových piesňach ospevovaná aj ako bytosť bájna, ako div, či skôr diva. „Kvetná kráľovná, čos’ priletela? Azda by nám krásu pre tú našu chasu čariť vedela…“

Z brezového prútia a vosku sa v čase rovnodennosti vyrábajú aj ochranní zajačikovia. Podľa jednej povesti sú zajaci poslovia Luny a Luna ako kráľovná noci chráni zajacov pred všetkým zlým. Nie náhodou sa čarodejnice, keď sa chcú ukryť, menia v rozprávkach na zajacov. Ľudia v minulosti potom verili, že čarodejnica, alebo jej kúzlo, ukryté v zajacovi akejkoľvek podoby, formálneho vyobrazenia prináša ich príbytku ochranu, požehnanie a prírastok. A nie náhodou je zajac už od antiky symbolom plodnosti…

Ako vidno, oslavy jarnej rovnodennosti môžu mať rôznorodé podoby. Akú vedomú symbolickú, meditatívnu, či magickú podobou im dáte Vy trebárs už v tomto roku je len na Vás. Zo srdca Vám želám krásny a zmysluplný vstup do jarného obdobia. Vnímajte, voňajte, pozerajte, počúvajte, vychutnávajte, cíťte Jar celou svojou bytosťou.

—

Magda Kmeťková
Zdroj: http://www.putnici.sk

použitá literatúra: